Prvý doklad o jestvujúcej cirkevnej organizácii v dedine Chmiňany obracia pozornosť práve na kostol svätého Štefana Prvomučeníka. Nevieme, za akých podmienok vznikol tento kostol. To, že už existoval sa spomína v súvislosti so záplavou, ktorá ho okolo roku 1355 zničila. Je teda jasné, že kostol si miestni obyvatelia postavili už v skoršom období. Poukazuje na to aj fakt, že mali farára, ktorý sídlil priamo v dedine na fare a tak tam musela byť jeho činnosť vykonávaná už dlhšie. Zo súpisu pápežských desiatkov (1332 – 1337) sa dozvedáme, že v tomto období malo viacero okolitých obcí faru a farára. O výchovu kňazstva sa starali biskupské školy väčšinou postavené pri mestských katedrálach. Napriek tomu vtedy ešte nebolo dosť diecéznych kňazov a tak veľa farností na vidieku bolo spravovaných nižším duchovenstvom (diakoni). Kde presne stál prvý chminiansky kostol sa dosiaľ nepodarilo zistiť. V celom katastri obce sa robil v roku 1982 ohľadom toho zisťovací prieskum, ale výsledky boli negatívne. Zmienky o polohe kostola sa nezachovali ani v miestnych tradíciách.
Ďalší kostol bol postavený už v novovybudovanej dedine a s menšími úpravami stojí do dnešných čias. Je zvláštne, že v tomto kostole nie je žiadna pamiatka, ktorá by súvisela s existenciou staršieho kostola a jeho patrocínia. Určitým náznakom je len bočný gotický oltárik s výjavom Kameňovania sv. Štefana. Tento katolícky kostol je zasvätený svätému Michalovi archanjelovi a jeho vznik sa datuje do 14. storočia. Tento údaj však vyvracia listina z roku 1461, o ktorej sme už hovorili. Z nej sa dozvedáme, že ľudia z Chminian ešte stále využívali služby farára z Chminianskej Novej Vsi a chodili tam aj na bohoslužby. Nejestvuje tam síce priama zmienka o navštevovanom kostole, ale keby bol v Chmiňanoch už postavený kostol, tak by tam muselo byť uvedené, že liturgia slúžená týmto farárom bola vykonávaná v ich kostole. Keďže údaj o navštevovaní bohoslužieb, prijímaní sviatostí a platení desiatkov je úplne rovnaký ako v listine z roku 1395 je celkom isté, že kostol ešte Chmiňany nemali alebo sa na jeho výstavbe ešte len pracovalo. Vzhľadom na to môžeme jeho vznik datovať do druhej polovice 15. storočia, prípadne aj neskôr a v tomto prípade by už išlo o neskorogotickú stavbu. Ešte aj dnes sa v obci vyskytne názor, že tento kostol patril zo začiatku veriacim reformovaného augsburského vierovyznania. Nič však nenasvedčuje tomu, že kostol bol kedysi evanjelický, lebo neexistuje žiadny doklad o prevahe veriacich tejto konfesie v Chmiňanoch, tak ako je to v prípade Chminianskych Jakubovian, hoci tu mali určité zastúpenie. Môžeme pripustiť azda len takú možnosť, že v čase vrcholnej reformácie na Slovensku kostol naozaj istú dobu mohol byť v rukách evanjelikov, tak ako sa to stalo aj v Krížovanoch. Ako je známe už z predchádzajúcej kapitoly, Chmiňančania po povodni, napriek tomu, že cirkevne patrili do správy augustiniánskeho kláštora v Hrabkove, navštevovali kostol v Chminianskej Novej Vsi ešte vyše sto nasledujúcich rokov. Dokedy prijímali sviatosti od novoveského farára, nie je známe. Ale podľa listiny z roku 1461, kedy pod záväzkom pokuty sľúbili ďalej odovzdávať časť desiatkov kostolu v Chminianskej Novej Vsi je takmer isté, že to trvalo ešte dlhý čas. Je dosť možné, že po vystavaní svojho kostola sa stali filiálkou patriacou pod faru v Chminianskej Novej Vsi. Spoľahlivý doklad o tom, že Chmiňany patrili už pod farnosť Krížovany, máme z roku 1743. Poukazuje na to zachovaná kanonická vizitácia z roku 1775. Kedy sa obec pričlenila k tejto fare, dosiaľ nie je zistené. Tak, ako je možné, že v 16. storočí patrila dedina pod farnosť v Chminianskej Novej Vsi, tak sa tiež dá uvažovať, či už nebola pričlenená v tomto období ku krížovianskej fare a kostolu, ktorý sa stal centrom každodenného života malého mestečka. Z vizitácie z roku 1775 sa dozvedáme o celkovom stave chminianskeho kostola, ktorý bol riadne vysvätený, ale nemá apoštolské breve ani žiadne privilégia. Stojí na dobrom a suchom mieste, kde však môže ľahko podľahnúť požiaru. Nepojme ani polovicu tunajších ľudí. Je postavený z pevného muriva a dobre zachovaný. Vo veži visia dva zvony. Väčší váži štyri centy a menší osemdesiat libier. Tretí, vážiaci okolo päťdesiat libier je v malej vežičke na streche kostola. Pri opravovaní strechy sa odstránil a neskôr bol darovaný kostolu v Chminianskych Jakubovanoch. Vo vnútri kostola je hlavný a bočný oltár. Jednému z nich museli opraviť nosnú konštrukciu. Lavice nie sú vo veľmi dobrom stave. Je tu drevený chór s organom. V kostole bola prevedená stavebná zmena severnej sakristie, ktorá bola veľmi úzka a temná. Z vizitácie z roku 1814 sa dozvedáme, že kostol už organ nemá. Starý organ sa zrejme odstránil z dôvodu nefunkčnosti. Bolo tu drevené tabernákulum, Sviatosť oltárna sa v ňom ale neuchovávala. Neboli tu ani relikvie a ani obrazy svätých. Kostol mal hotovosť štyridsať zlatých a patrili mu tri polia. Zo štyroch ročných ofier, od zvonenia a na pohreby získaval okolo päť zlatých. Peniaze spravoval kurátor, ktorý sa každoročne zodpovedal pred farárom a richtárom obce. Ešte v skorších časoch spravoval príjmy kostola sám farár a zodpovedal sa pred richtárom a prísažným. Peniaze boli uložené v dvoch skrinkách. Kľúče od nich spravovali richtár a farár. Bohoslužby sa konali tak vo farnosti, ako aj vo filiálkach o pol desiatej a poobede o druhej sa modlili litánie. V lete bola svätá omša o desiatej a litánie o tretej. V spovedelnici sa spovedalo len v lete, v zime na fare. Sobášilo sa iba v kostole s riadnou svätou omšou a prijímaním. Farár katechetizoval iba v nedeľu, na sviatky a najmä cez pôst. V Chmiňanoch túto úlohu za neho vykonával učiteľ Juraj Tešinský v miestnej obecnej škole. Ešte skôr vykonával funkciu tunajšieho učiteľa Jakub Kozák, ktorý bol zároveň aj kantorom a staral sa o poriadok v kostole. Bol oslobodený od zbierok a za zvonenie proti nečasu mohol vyberať od každého sedliaka jeden otep (hrsť) pšenice. Farárovi platili Chmiňančania každoročne tri gbely ovsa a tri gbely pšenice a ešte čiastku zo záhrad. Od želiarov neprijímal nič a keď, tak iba málokedy. Tunajší hostia mu boli povinní dovážať šestnásť vozov dreva. Kostolníkom a zároveň aj hrobárom v Chmiňanoch bol okolo roku 1814 Andrej Popovič. Z dedinskej kroniky, ktorá vznikla v prvej polovici 20. storočia sú známe ešte také údaje, že tunajší kostol bol renovovaný roku 1857. Pred jeho vchodom stojí dodnes drevený kríž, postavený z milodarov Ondreja a Mateja Kozáka v roku renovácie. Je zaujímavé podotknúť, že aj v extraviláne obce boli dva kríže. Jeden na „Dúbrave“ na konci Švabov a druhý „Pod ulicou“ smerom na Krížovany. Organ pre náš kostol bol kúpený v roku 1925 z milodarov amerických Slovákov a je funkčný až dodnes. Jediná zmienka o skoršom organe, ktorý však bol následne odstránený, je z roku 1775. Z toho nám však vychádza predpoklad, že obec nemala organ stopäťdesiat rokov. V roku 1907 nastúpil do miestnej školy ako učiteľ Viktor Horvát, prvý učiteľ s učiteľským diplomom (v maďarčine), ktorý sa venoval aj maliarstvu a rezbárstvu. On neskôr vytvoril v miestnom kostole drevené bočné oltáre pre sochy Božského Srdca a Panny Márie, ktoré boli odstránené pri renovácii jeho interiéru v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, pretože už sa do renovovaného interiéru esteticky nehodili. Samotné sochy zostali na svojích miestách po oboch stranách lode do dnešných čias Leto roku 1943 prinieslo menšie opravy kostola. Dali sa vyrobiť nové lavice, opravil sa chórus, dlážka, vymaľovali sa steny a bola tiež obnovená krížová cesta. Starý obraz Michala archanjela na hlavnom oltári bol nanovo vymaľovaný, resp. premaľovaný Viktorom Horvátom, bývalým chminianskym učiteľom. Po stranách kostola pri vchode boli postavené dve sochy z pieskovca. Vpravo bol svätý Ján Nepomucký a vľavo svätý Anton Paduánsky. Pre ich zlý stav a nemožnosť ďalšej reštaurácie boli zo svojho miesta odvezené pamiatkármi do Prešova v roku 1992. Za krížovanského farára Andreja Martona bol v šesťdesiatých rokoch minulého storočia v chminianskom kostole rozšírený chór o približne 150 cm smerom do vnútra lode a zmenil sa aj vstup naň, ktorý predtým viedol z vnútra kostola po drevenom schodišti. Zmena bola prevedená v tom zmysle, že sa z chóru prebúral otvor smerom von z kostola okolo veže a do otvoru sa osadili dvere, ku ktorým sa spravilo prístupové schodište zvonka. Takisto sa pred kostolom zhotovila kamenná kaplnka Lurdskej Panny Márie a okolo nej a priľahlého parku sa realizovalo nové oplotenie. Počas pôsobenia pána farára Michala Butkovského bol v sedemdesiatych rokoch minulého storočia z jeho iniciatívy oplotený a upravený areál cintorína a rozšírená a spevnená príjazdová cesta k nemu. Takisto bol spevnený oporný múr pod pozemkom Jána Vaška a cestička naprieč cintorínom bola po oboch stranách vysadená tujami. Táto rekonštrukcia bola prevedená v spolupráci s vtedajším MNV, ktorého predsedom bol v tých časoch Anton Lesník, tajomníkom Jozef Štofko a účtovníčkou Irena Lešková. V roku 1969 za nového farára Michala Butkovského sa takisto započalo s výstavbou novej sakristie na južnej strane kostola, nakoľko pôvodná severná bola priestorovo malá a veľmi studená (čo zrejme tiež prispelo k tomu, že p. farár Andrej Marton sa pri spovedaniach v nej tak podchladil, že dostal gangrénu, amputovali mu obe nohy a onedlho nato v prešovskej nemocnici zomrel). Táto výstavba, podobne ako výstavba novej fary v Krížovanoch a iné záležitosti sa mohla realizovať len kvôli uvolneniu vtedajších politických pomerov po tzv. dubčekovskej jari od roku 1969 v bývalom Československu. Financie na novú sakristiu zabezpečili zbierky chminianskych veriacich a prácu tiež zabezpečovali miestní murári a pomohli aj tunajší evanjelickí veriaci. Vedúcim organizátorom bol p. farár Michal Butkovský, ktorý mal stavebné vzdelanie spolu s p. kurátorom Vincentom Miškufom a tajomníkom miestného MNV Jozefom Štofkom. Sakristia bola dokončená a daná do užívania v roku 1970. Michal Butkovský prišiel do Krížovian s úlohou postaviť tam novú faru, pretože stará už nevyhovovala. Na začiatku výstavby bol zvolený 15 členný stavebný výbor z celej farnosti, ktorý sa mal starať o organizáciu stavby a jeho predsedom sa stal Jozef Broda z Hrabkova. Stavebné projekty vyhotovil Jozef Germuška, rodák z Chminianskej Novej Vsi. S výstavbou sa započalo v roku 1969. Z Chminian boli členmi stavebného výboru: Vincent Miškuf, Imrich Tomáš a Jozef Štofko. Finančné prostriedky na výstavbu sa brali zo zbierok veriacich všetkých filiálok, stavebné práce realizovali miestní ľudia z farnosti a iba odborné práce sa platili. Nová budova Farského úradu v Krížovanoch bola posvätená košickým vikárom Štefanom Onderkom v roku 1972. V chminianskom kostole boli sedemdesiatych rokoch minulého storočia vymenené staré kostolné lavice a nahradené novými, ktoré zhotovila jedna stolárska firma zo Sabinova. Prácu organizoval za p. farára Michala Butkovského p. kurátor Jozef Leščinský (ml.). Neskôr pribudol v kostole nový obetný stôl a miesto na čítanie Božieho slova (ambón) tiež za pôsobenia p. farára Butkovského. V roku 1980 sa previedla oprava veže a kostola pred kňazskými primíciami miestného rodáka Jozefa Leščinského. Väčšia renovácia kostola v roku 1990 sa zamerala hlavne na jeho vonkajšok a zabezpečoval ju cirkevný výbor pod vedením kurátora Imricha Hatalu. Okrem stavbárov zo Svinej pracovali na opravách aj chminianski murárski majstri. Renovovaná bola veža, ktorej pôvodné ornamenty zažiarili opäť svojou krásou a jej atika (tzv. lastovičie chvosty na vrchole) boli pokryté medeným plechom a rovnako aj zvony boli napojené na riadený elektrický pohon. Kostol dostal novú omietku a novú plechovú strechu. Najdôležitejšia a pre históriu kostola aj veľmi významná renovácia jeho interiéru sa uskutočnila v rokoch 1995 – 1996. Tejto renovácii sa budeme venovať detailnejšie, nakoľko sa pri nej prišlo na zaujímavé skutočnosti. Ide o hlavný drevený oltár sv. Michala, pôvodne datovaný do prelomu 17. a 18. storočia. V správe Krajského strediska štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Prešov bol zdokumentovaný celý jeho stav a priebeh reštaurovania, ktoré bolo úspešné hlavne z hľadiska cenných objavov na hlavnom oltári. Oltár bol už dlhý čas napadnutý aktívnym červotočom a jeho kompatibilitu na niektorých miestach držala už iba farebná vrstva, ktorej bolo dosť, pretože oltár bol 5-krát po sebe neodborným spôsobom premaľovaný. Po odstránení týchto premalieb sa objavila pôvodná farebnosť a tiež aj zlátenie a striebrenie (vykladanie zlatým a strieborným plieškom) na bolusovom podklade (bolus je latinský výraz pre prírodný minerálny pigment nazývaný hlinka). Prekvapivým nálezom na celej ploche bohostánku bola intarzia (vykladanie dreva iným druhom dreva) v celkom zachovalom stave. V nadstavci v najvyššej časti oltára, kde sa nachádzal obraz Imaculaty (olej – plátno) bola objavená krásna temperová maľba na dreve s motívom kladenia Krista do hrobu. Ešte skoršie zistenia ukázali, že oltárny obraz sv. Michala mal svojho úctyhodného predchodcu. Išlo o starší obraz taktiež s motívom sv. Michala Archanjela, ktorý bol dovtedy zo záhadných dôvodov za dlhé roky uskladnený v depozícii Východoslovenského múzea v Košiciach a pôvodne namaľovaný Antonom Dvornickým v roku 1766. Tento maliar žijúci v 18. storočí bol pôvodom rodákom z Brezna, ale od roku 1753 je uvádzaný ako riadny mešťan v Prešove. Z iniciatívy miestného rodáka kňaza Jozefa Leščinského a cirkevného výboru a so súhlasom Farského úradu v Krížovanoch bol obraz vyžiadaný z Východoslovenského múzea a po renovácii opäť umiestnený na hlavnom oltári chminianskeho kostola. Okrem obrazu sv. Michala namaľoval Anton Dvornický pre náš kostol aj obraz Krista na Kríži na bočnom oltári po ľavej strane kostolnej lode. Celý tento prekvapujúci reštaurátorský výsledok, ktorý realizoval košický reštaurátor, akad. maliar Viktor Šefčík posunul datovanie oltára minimálne o sto rokov neskôr do neskorej renesancie, čím sa táto pamiatka posunula z regionálneho okruhu a nabrala celoslovenský význam. elá renovácia hlavného a bočného oltára stála skoro 400 000 Sk a uhradili ju z vlastných zbierok veriaci katolíci z Chminian. Sumou 50 000 Kčs prispel aj miestny Obecný úrad. Oltár bol slávnostne znovuvysvätený mons. Alojzom Tkáčom, košickým arcibiskupom – metropolitom v roku 1996. Poslednou reštaurovanou pamiatkou je práve malý drevený neogotický oltárik so spomínaným obrazom ukrižovaného Krista od Dvornického, nad ktorým sa pod nánosom starých náterov pre zmenu našiel nádherný gotický výjav Kameňovania sv. Štefana, namaľovaný na drevenej tabuli (tzv. „oslí chrbát“ typický pre gotické oltáre). Ten sa do kostola po reštaurovaní vrátil na jeseň roku 2009. V tom istom roku 11. októbra 2009 bola na odpustovej slávnosti sv. Michala v Chmiňanoch odhalená pamätná tabuľa štyrom katolíckym kňazom, ktorí v ňom v 20. storočí pôsobili: vdp. Aureliusovi Uhliarikovi, Jánovi Minarčíkovi, Andrejovi Martonovi a Michalovi Butkovskému. Tabuľu odhalil mons. Stanislav Stolárik, pomocný košický biskup. Ďalším, tiež veľmi dôležitým zásahom do kostolíka bola úplná náhrada starých okien. Námety nových okien, ktoré navrhol miestny rodák Jozef Leščinský boli citlivo a symbolicky prispôsobené patrocíniu kostola, teda sv. Michalovi archanjelovi a vychádzali z myšlienky, že „milosť (Božia) predpokladá (ľudskú) prirodzenosť“. Vitráže okien sú preto koncipované takým spôsobom, že jednotlivé okná s výjavmi nadprirodzených udalostí zo života Ježiša Krista Bohočloveka, teda vitráž sv. Gabriela – anjela Zvestovania, ďalej vitráž anjela ohlasujúceho Ježišovo narodenie, anjela ohlasujúceho jeho zmŕtvychvstanie a Rafaela – anjela strážcu, sprevádzajú motívy štyroch ročných období, ktoré zasa symbolizujú prirodzený kolobeh ročných období a rytmus dedinského života. Tieto vitráže nádherne dotvárajú kolorit nášho kostolíka, stojaceho pod ochranou patróna Cirkvi, sv. Michala archanjela. Tak ako každý kostol aj ten náš mal a má svojích správcov – kostolníkov a miestná katolícka Cirkev svojích kurátorov, teda veriacich laikov, ktorí sú zodpovední za chod vecí v kostole a miestnej Cirkvi, správcovi tej ktorej farnosti. V predchádzajúcich rokoch boli takýmito váženými kurátormi v cirkevnom katolíckom spoločenstve v Chmiňanoch títo: v 70 rokoch minulého storočia Vincent Miškuf a Imrich Tomáš, neskôr Imrich Hatala a Jozef Leščinský ml. a v týchto posledných rokoch Marián Múdry a František Galeštok. Poslednými kostolníkmi, ktorých si ľudia pamätajú boli za p. farára Andreja Martona – Imrich Štofko, za Michala Butkovského Vincent Miškuf a Ján Konečný, ktorý teraz žije s rodinou v Mošurove potom Anton Smolko a dnes je to Jozef Lesník. Na tomto mieste treba ešte dodať jednu vec: celé roky za starým chminianskym organom sedí organista Anton Adamčík. Hraniu na organ sa ako samouk priučil za vdp. farára Antona Martona, ktorý ho ako mladého chlapca presvedčil, aby sa tejto bohumilej ale aj náročnej a zodpovednej činnosti vo farnosti venoval. A on sa tejto službe venuje svedomito už celé desaťročia. Treba povedať, že bez jeho hry a spevu si už sv. omše, pohreby alebo svadby v Chmiňanoch a na okolí nikto nevie ani predstaviť. V posledných rokoch sa hre na organ venuje aj ďalší miestný rodák a samouk Pavol Leščinský, ktorý hráva a spevom doprevádza cirkevné obrady v Krížovanoch a na okolí, ale často aj v tunajšom kostole. V kostole v Chminianskej je organistom Marián Balún z hudobne nadanej rodiny, pretože jeho brat František Balún bol dlhoročným sólistom a istý čas aj riaditeľom košickej Opery. Blízko kostola na vyvýšenom mieste sa nachádza dodnes cintorín, ktorý je spoločný aj s nekatolíckymi veriacimi. V minulosti boli naň pochovávaní aj Židia. Neskôr však mali vlastný cintorín „Nad ulicou“ vľavo od kríža, (smerom na Krížovany, kde dnes býva rodina Františka Ščerbáka), ktorý však postupne schátral a dnes už po ňom ťažko nájdeme nejakú stopu.
